Je Prvý máj a ja musím trčať doma

Ochorel som. Zdá sa mi, že je to NAOZAJ vážne. Slzia mi oči, tečie mi z nosa, nemôžem dýchať, kýcham, a čo je najhoršie – mám zvýšenú teplotu 36.8! Moja žena hovorí niečo o tom, že niektorí chlapi sú fakt padavky, ale tým určite nemyslí mňa. Ja sa, naopak, hrdinsky držím. Liečim sa, potím, dopujem sa vitamínmi, pijem čaj, vytláčam si citrón, jem cesnak, každú pol hodinu si meriam teplotu. Jednoducho, som vzorný a disciplinovaný pacient.

Viem, ako a kde som prechladol. Minulé dni a týždne som chodil po našom meste a hľadal chlapca, ktorý sa mi stratil. V zápale pátrania som nedbal na vietor ani na dážď, nevšímal som si chlad, ktorý mnou prenikal, nechal som lejak, nech na mňa šľahá, dovolil som vetru, nech ma prefúka… Chodil som po sídliskách i popri rieke, vnikal som do parkov a hájov, preliezal som múriky, preskakoval ploty, hľadal som stopy po chlapcovi, ktorý sa mi stratil.

 

Možno sa pýtaš, prečo mi záleží na niekom, kto vlastne nie je ani celkom naozajstný. Skutočný. Bol to MÔJ chlapec, MOJA postava, ktorú som si vytvoril v mysli. Niečo ako MOJE dieťa. (Uvedomujem si, že možno práve to bola chyba. Možno nechcel byť môj, ale SVOJ. Sám za seba. Hm. Neviem.) Isté je, že bol v mojej hlave iba niekoľko okamihov, a potom sa vyparil. Sú štyri možnosti, prečo sa to stalo. Možno

 

1.) odišiel a vráti sa

2.) zablúdil

3.) ušiel a nevráti sa

4.) uniesli ho

 

Štyri šípky, štyri možnosti. A tá posledná ma desí najviac.

Prečo mi však na ňom tak záleží? Ako spisovateľ som vytvoril stovky postáv. Aprílový Hugo, Buvik, Pinky Bum, Žiačka Blcha, Gramofónci, Čudovák a Čudovačka, Prepadátor, Lucinka Halucinka, Xaver s nohami do X, Krištof Kristofori… Niektoré postavy neuzreli svetlo sveta, pretože som ich ani nenapísal. Prečo mi teda záleží práve na TOMTO chlapcovi? Chodil som po meste, hľadal, pátral, rozmýšľal. Až som raz dostal odpoveď aj na moju otázku.

V jednom zrkadle na moste som uvidel sám seba. Pána v rokoch, ktorý sa ženie za čímsi, čo sa nedá polapiť. Za kýmsi, kto tu bol iba na okamih a už nie je. A vtedy som to pochopil. Na tom chlapcovi mi záleží preto, lebo bol taký, ako ja. Preto som chcel napísať o ňom svoju poslednú knihu, aby som sa ešte raz stretol s chlapcom, ktorým som bol kedysi ja sám. Veru. Možno to znie neuveriteľne, ale aj ja som bol voľakedy dieťaťom. Najprv chlapčiatko, neskôr chlapec, chalan, chalanisko… Aj ja som mal 7, 9, 11, 13 rokov. Aj ja som chodil do školy a bol som vcelku dobrý žiak. Dá sa povedať, že takmer vzorný.

Ale kdesi vo mne, za tým jednotkárom a slušným chlapcom bol aj iný chalan. Bojovník, veliteľ bandy, objaviteľ neznámych krajín, dobrodruh. Ten, ktorý sa nebál väčších a silnejších, ten, ktorý sníval o dobrodružstvách v pralesoch a na vesmírnej stanici, ktorý túžil zúčastniť sa výpravy do džungle alebo aspoň pridať sa k cirkusu a kočovať s ním po svete.

Kvôli tomuto chlapcovi s nepokojom v srdci som sa stal spisovateľom a všetky príhody som mohol napísať. Ale teraz som sa ocitol v naozajstnom dobrodružstve. Musím nájsť svojho chlapca, ktorý sa tak podobá na mňa samého, keď som bol v jeho veku. Budem ho hľadať, kým ho nenájdem. A nič ma nezastaví. Nijaká stopka. Pomôžeš mi?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *