Niektoré knihy, filmy alebo správy v telke majú upozornenie, že nie sú pre citlivé povahy. Ale ja ti radím: ak sa bojíš, čítaj ďalej, hoci to dnes bude trochu strašidelné. Povieš si: čo je to za nezmyselný nadpis? Tak mám sa báť, či nemám mať strach? Oboje. Súčasne alebo aj naraz. Niekedy je dobré mať opatrný strach, najmä, ak má človek na to dôvod. A niekedy je dobré ten strach prekonať a smelo vykročiť. Tak ako ja. Vykročil som opäť hľadať chlapca Chymerosa. Tentoraz som sa ocitol v štvrti, ktorú búrajú, aby v nej postavili opäť nejaké útulné dvadsaťposchodové mrakodrapy. Na jednom múre som stretol grafitovú dámu:
“Hľadášššš Chymerosssssa…” prihovorila sa mi. (Jej hlas znel ako syčiaci sprej.) “Ten, čo má tri zzzuby, ten ti ukáže cessstu…” A potom už iba mlčala, hoci som sa jej prihováral, až kým si ma okoloidúci nezačali obzerať. Blázon, ktorý sa rozpráva s pomaľovaným múrom.
Kto môže byť ten, čo má tri zuby? Zaiste niekto starý. Alebo aspoň ten, čo sa nevenuje ústnej hygiene. Mám ho hľadať v ZOO alebo v zubárskej ambulancii? O uličku ďalej mi vbehol sám do cesty. Bol to znak na kuse papiera. Trojzubec!
Mohlo to znamenať čokoľvek. Napríklad vidly. Alebo anjela s ovisnutými krídlami. Alebo písmeno M. A keby sa obrázok otočil hore nohami, tak by to mohol byť trojramenný svietnik. Alebo trochu krivá kráľovská koruna. Niečo mi šepkalo, že to bude ono. Tá koruna. Rozmýšľaj, Sherlocku, povzbudzoval som sa. Kráľovská koruna! Čo to znamená? Trvalo mi to oveľa dlhšie ako Sherlockovi Holmesovi, ale napokon som na to prišiel: Miesto, kde sa odohrávali korunovácie! Dóm svätého Martina. Okolo neho je niekoľko úzkych uličiek, v ktorých by som mohol nájsť ďalšiu stopu. A veruže som našiel. Na múre budovy ma čakala ďalšia spoločnosť. Budova bola čerstvo vymaľovaná a majiteľ musel mať veľkú radosť, že mu ju ktosi počmáral. Mne sa to však v tejto chvíli hodilo. Pretože ten fúzač bol mimoriadne zhovorčivý. Aspoň spočiatku.
“Tvoj Ch., iste pochopíš, že z opatrnosti nevyslovím jeho celé meno, je nesmierne ďaleko. A zároveň pomerne blízko. Môže ho nájsť len ten, kto sa nebude báť svojho strachu. A zároveň – kto nebude mať strach báť sa.” Uznáš, trochu zvláštne reči, nie? “Čoho by som sa mal báť… chcem povedať, z čoho by som nemal mať strach… é… teda…”
“Pssst!” zasyčal ten mužík a stíchol. Už znova sa tváril ako obraz na múre budovy. Do uličky vošla stará obitá dodávka, hoci tam motorové vozidlá nemali čo robiť. Zastala priamo pri mne. Čakal som, že z nej vystúpi nejaký údržbár, plynár či vodár alebo kuriér s poštou pre obyvateľov domu. Keď sa nič nedialo, nesmelo som nazrel dnu. To, čo som videl, mnou riadne zamávalo. Auto nemalo šoféra. Na vedľajšom sedadle sedela táto postava:
Dúfam, že si sa zľakol tak akurát. Primerane. Že si v tejto chvíli neodpadol na zem. Lebo ani mne v tej chvíli nebolo všetko jedno. Predsa len: stretnúť takého vyciveného chlapíka… Hoci sa aj usmieva. Čoby sa usmieval. Rehotal sa od ucha k uchu – a ja som vedel, že sa smeje zo mňa. Ako chodím po uliciach a hľadám Chymerosa, ktorý je vraj ďaleko a zároveň blízko. Pobral som sa zrýchleným krokom z toho mrazivého miesta. Vlastne, chcel som sa pobrať! Nemohol som však urobiť ani krok. Akoby ma za plecia držali čiesi neviditeľné ruky. Boli to nepríjemné, tvrdé a chladné, syntetické ruky. Také ruky musia mať figuríny z výkladov.
V tej chvíli sa mi zatmilo pred očami. Pomyslel som si, že omdlievam, ale uvedomoval som si, že stojím pevne na nohách. Nezatmievalo sa mi pred očami, zatmievalo sa v uličke. Len si predstav! Uprostred bieleho, slnečného dňa. Na múroch budov sa objavili tiene, ktoré tancovali strašidelný tanec.
Nohy sa mi znova rozviazali a ja som utekal, čo mi dych stačil. Okolo mňa žilo mesto svojím obvyklým životom. Decká lízali zmrzlinu, turisti si fotili sochy, mobily v rukách ľudí pípali, vrčali a vyhrávali. Nikto nič netušil. Iba občas sa na mňa niekto podozrievavo zadíval. Určite mu nešlo do hlavy, prečo si zakrývam oči, akoby som vyšiel z tmavej pivnice na denné svetlo.