Nevládzem. Chodím po uliciach v týchto horúčavách, zachytávam všetky možné stopy a cítim sa ako stopovací pes. Niekedy sa bojím, že začnem havkať. Možno sa pri tejto predstave pousmeješ, ale mne nie je do smiechu. Keď si pomyslím, že Chymeros niekde blúdi… Alebo že ho niekto – – – Neodvažujem sa domyslieť túto predstavu. Napodiv, v tej najväčšej páľave, keď mi z hlavy stúpala para ako z pripálenej košele na žehliacej doske, som si opäť spomenul na teba. Aj na teba, aj na teba, aj na teba, skrátka, na vás všetkých, ktorí ma poznajú aj nepoznajú, ktorých poznám či nepoznám… Ja sám by som sa ubehal a unaháňal.
Mohol by som chodiť sem a tam, tam a sem, hore a dolu, dole a hore, mohol by som si zodrať podrážky na topánkach, a aj tak bezvýsledne. Chymerosa by som sám nenašiel.
Mohol by som vnikať do opustených záhrad, šplhať sa po stromoch, lúštiť hieroglyfy a kódy grafitových nápisov, mohol by som sa maskovať, aby ma neodhalili oči nepriateľa…
… sám nič nezmôžem. Preto som ťa oslovil. Teba, teba, aj teba. Však vieš. Prihlásili ste sa mi desiatky. Čo desiatky – stovky! A z tých stoviek sa vás nazbieralo vyše tisíc. Tisíc mojich pomocníkov, stopárov, pátračov, hľadačov. Vaše prihlasovačky ma zasypali ako lavína.
Určite si medzi nimi aj ty. Možno uvidíš svoje stopárske meno, ktoré si museli dať všetky deti, aby sa mohli pridať k našej výprave.
Ozvali ste sa mi zo všetkých strán Slovenska. Z východu aj juhu, zo severu aj zo západu. Dokonca aj z juhozápadoseveru… Teraz však nemáme hodinu zemepisu, ale hľadanie strateného chlapca. Dobre však, že ste zo všetkých kútov a končín. Najradšej by som povedal, že zovšelikadiaľ, keby to nebolo také srandovné slovo.
Počujem ťa aj na diaľku, že už aj ty chceš vyjsť do ulíc, do lesa, k rieke, na zrúcaninu hradu, všade tam, kde by sa mohol nachádzať Chymeros. Možno hundreš, že ešte sa nič poriadne nedeje. Výzvy, ktoré ti chodia, ti zatiaľ kážu iba písať alebo kresliť. Aj ja som bol kedysi školopovinným žiakom, a preto viem, že v týchto týždňoch máš čo robiť v škole. Možno si chceš opraviť nejakú známku, a preto ti nechcem pridávať ďalšie povinnosti. Keď sa trochu uvoľníš, spolu sa rozbehneme von. Zatiaľ ťa prosím o trpezlivosť a dôveru. Ver mi, že už onedlho to pofrčí, možno viac, ako by sme si želali.
Tak nezabudni. Verím ti a spolieham sa na teba.