Listoval som si v starých knihách, až som našiel rozprávky Pavla Dobšinského. Určite toho spisovateľa poznáš. Otvoril som náhodne hrubú knihu a bola tam rozprávka s názvom Stratený chlapec. Je to náhoda? Alebo mi Chymeros dáva znamenie? Prečítaj si pozorne so mnou túto rozprávku a objavíš v nej odkaz.
Bol raz jeden veľmi, ale veľmi bohatý pán, taký bohatý, že o počte svojho bohatstva ani sám nevedel. Hja, nuž ale čože mu bolo zo všetkého toho bohatstva, keď nemal potomka, ktorému by bol to svoje bohatstvo poručil. A úfať sa mu tiež nebárs mohol, lebo veru už bol viacej starý, ako mladý. Neboráčik, každý od boha deň chodieval aj so svojou paňou do kostola a tam modlieval sa na kolenách Pánu Bohu, aby mu aspoň jedného syna požehnal.
Naveľa, naveľa cítila sa jeho pani predsa. Nádeja bola veliká a prípravy na krštenie ešte väčšie. Ako už to dieťa narodiť sa malo, prisnilo sa pánovi, že bude chlapec, ale že ho tak musia varovať, aby do dvanásteho roku zeme ani nedotkol sa, bo že hneď skape.
Dobre. Narodí sa chlapec pekný, utešený. Pán hneď a hneď dal zaopatriť deväť pestúnok, ktoré mali ho varovať radradom. A prísne im prihrozil, aby ho len na zem nezložili, ba zeme ani dotknúť nedali sa mu nikdy. Pestúnky pánov rozkaz statočne zachovali, takže chlapcovi už len dakoľko dní chýbalo do dvanástich rokov a zeme ešte ani nedotkol sa. Ustavične ho iba na rukách nosili, alebo v pozlátistej kolíske kolísali. Už pán začal k bohatej hostine robiť prípravy, ktorou chcel zasvätiť jedináčkovo vyslobodenie spod tej ťažkej sudby.
Tu naraz strhne sa na dvore veľký krik. Pestúnka, čo chlapca práve vtedy na rukách zabávala, chcela skoro zvedieť, čo to za krik. Všetečnica, zabudne sa! Položí chlapca na zem a díva sa z izby von oblokom do dvora, i zadíva sa, ako teľa na nové vráta, na tých, ktorí tam hašterili sa a ten krik robili.
Krik utíšil sa. Varovkyňa chce chlapca zase vziať na ruky. Ale niet vypovedanej veci, ako predesila sa, keď chlapca nikde v izbe nenašla a na pánov rozkaz spamätala sa. Dala sa do hrozného plaču, že pozbehúvalo sa okolo nej všetko, čo len v dome nohy malo. Priletel aj pán, opytujúci sa, čo jej je a či chlapcovi nestalo sa dačo. Varovkyňa iba triasla sa od ľaku a strachu ako osika. Na mnohé dopytovanie už potom akosi horko-ťažko predsa vyvadlovala, čo a ako stalo sa.
Zarmútil sa pán neslýchane, že takto nespodievane stroskotala sa všetka jeho nádeja. Hneď a hneď rozposlal sluhov na všetky strany, aby chlapca hľadali. Rozkazoval, prosil, veľké odmeny sľuboval a dukáty len tak sypal ako grajciare. Hľadali dosť, ale chlapca nikde nájsť nemohli. Tak ten skapal, akoby bol naozaj prepadol sa, akoby ho nikdy ani nebolo bývalo.